10.júla 2010 som ukončil svoje pôsobenie vo funkcii predsedu Socialistického zväzu mladých. Nie je ľahké vyjadriť, čo pre mňa tento krok znamená a ako ťažko sa mi vyslovovalo rozhodnutie na februárovom Ústrednom výbore SZM, nekandidovať na post predsedu tejto organizácie po tretí krát.

Mal som a stále mám plno energie a chuti aktívne pomáhať pri budovaní mládežníckeho komunistického hnutia na Slovensku, nech by si to vyžadovalo akokoľvek veľa obetí a nadľudského úsilia. Chcel by som aj naďalej mať tú česť byť členom skvelého tímu SZM, ktorý, nielen že bude, rovnako ako ja, stále veriť v možnosť vytvoriť lepší svet, ale bude oň aj zo všetkých svojich síl bojovať.

Život nanešťastie prináša aj situácie, ktoré vám nedovolia robiť to, čo práve chcete. Niekedy vás jednoducho prinúti urobiť to, čo urobiť musíte. V tomto prípade som nadobudol presvedčenie, že ďalší rast SZM by mohla ohroziť moja finančná situácia a pracovná vyťaženosť, že je nevyhnutné, aby kormidlo do rúk prevzal človek, ktorý má zázemie a viac priestoru na realizáciu svojich predsavzatí. Vo februári dostali dôveru kandidáti Stanislav Pirošík a Miroslav Pomajdík, od 10.júla 2010 budú naše pohľady a verím, že aj pomocná ruka smerovať k druhému z nich. Miro, pred Tebou stojí výzva, na ktorú sa odpovedá „Venceremos!“. Aby táto Tvoja odpoveď bola zreteľná a nespochybniteľná, budeme sa musieť snažiť vynaložiť všetky svoje sily aj my ostatní. Schválne hovorím „aj my“, pretože kapitalizmus v mojom prípade tak celkom nevyhral.

Síce ešte bez vyhliadky na istú prácu, podal som výpoveď, ktorou som mu vypovedal osobnú vojnu. Po takmer desiatich rokoch dávam dole uniformu a zbavujem sa jej výhod ako aj jej pút.  Dnes viem, že od 1.septembra by som mal nastúpiť na päťmesačnú stáž do Európskeho parlamentu k skupine GUE/NGL s možnosťou ďalší rok pracovať na plný úväzok. Tu sa pre komunistické hnutie  budem snažiť byť maximálne užitočný, stadiaľto budem pozorne sledovať, ako sa darí komunistom na Slovensku, držať im palce, všemožne im pomáhať a dúfať v priaznivejšie okolnosti, ktoré by umožnili môj skorý návrat do vlasti a dovolili mi pre naše hnutie priniesť čo najviac osohu.

Dosť však bolo úvah nad tým, čo nás čaká. Teraz je čas hlboko sa ukloniť a z celého srdca poďakovať všetkým tým, ktorí verili a veria v mladých komunistov v SZM. Tým, ktorí im pomohli hoci aj slovom povzbudenia, či uznania... dodali im odvahy pokračovať tou najťažšou, no zároveň najsprávnejšou cestou, akú si môže mladý človek vybrať. Tým, ktorí v nich nevideli súperov, ale nádej do budúcna.

Na obdobie, keď som ako predseda SZM dostal príležitosť vo svojich spolupracovníkoch spoznať množstvo vynikajúcich, obetavých a pre spravodlivý boj zapálených ľudí, či to boli sympatizanti, členovia KSS alebo mne najbližší szmáci, verte, nikdy nezabudnem. Bolo mi cťou!

Michal Frič

Users' Comments (6)

Pridaj komentár