|
 Nekonečne dlhý dokument, ktorý včera čítal nositeľ Nobelovej ceny Oscar Arias, je oveľa horší ako 7 bodov návrhu, ktorý predložil 18. júla.
Nekomunikoval morzeovkou so svetovou mienkou. Hovoril do televíznych kamier, ktoré prenášajú všetky detaily ľudskej tváre, ktorá má toľko variácií ako otlačky prstov. Každý pokus o klamstvo je viditeľný. Veľmi podrobne som ho pozoroval.
Medzi televíznymi divákmi bola väčšina, ktorá vie, že v Hondurase došlo ku štátnemu prevratu, pretože televízia informovala o prejavoch z OAŠ, OSN, SICA, so summitu nezúčastnených krajín; bolo vidieť útoky a represálie proti masám, ktoré vyšli do ulíc demonštrovať nesúhlas so štátnym prevratom.
Najzvláštnejšie je, že keď Arias predložil nový návrh na mier, nebol v delíriu; vedel čo rozpráva.
Aj keď v Hondurase ich bolo málo, čo mohli sledovať tieto televízne prenosy Telesuru, vo svete ich videlo veľa ľudí; tak ako sa mohli aj 18. júla oboznámiť zo 7 Ariasovými bodmi. Vedeli, že v prvom z nich sa doslova hovorilo: „Legitimná reštitúcia Josého Manuela Zelayu Rosalesa na post prezidenta republiky, až do konca volebného obdobia“.
Všetci chceli vedieť ako to povie sprostredkovateľ v druhej verzii. Uznanie práv riadne zvoleného prezidenta Hondurasu , s okresanými právomocami takmer na nulu v prvom návrhu, boli v tomto druhom Ariasovom dokumente posunuté až na šieste miesto; dokonca bol vynechaný výraz „legitimná reštitúcia“.
Veľa čestných ľudí je prekvapených a možno to, čo povedal včera, pripisujú jeho skrytým taktikám. Ja som snáď jeden z mála ľudí na svete, ktorí si myslia, že to bol viac výsledok určitého tlaku, ako vlastnej pozície nositeľa Nobelovej ceny. Svedčí o tom aj jeho, dojatím prerušovaná reč, keď hovoril o množstách uznanlivých správ od prezidentov a svetových lídrov, ktorí oceňovali jeho pôsobenie v úlohe sprostredkovateľa. A to je to, čoho má plnú hlavu; nenapadne ho, že iní nositelia Nobelovej ceny za mier, čestní a sktomní, ako napr. Rigoberto Menchú a Adolfo Pérez Esquivel, sú pohoršení tým, čo sa stalo v Hondurase.
Bezpochyby, že väčšina civilných vlád v Latinskej Amerike, ktoré poznali Zelayu, súhlasili s prvým Ariasovým návrhom a spoliehali sa na rozvážnosť pučistov a ich yankeeovských spojencov, si s uľahčením vydýchla; ibaže len na 72 hodín.
Keď sa ale pozeráme z iného uhla a vrátime sa do reálneho sveta, kde má dominantné postavenie impérium a kde takmer 200 zvrchovaných štátov musí čeliť rôznym politickým konfliktom a záujmom, problémom životného prostredia, náboženským a iným, chýba len pripnúť vyznamenanie Yankeeom za ich geniálny nápad, vybrať si Oscara Ariasa za sprostredkovateľa, aby zatiaľ získali čas na konsolidovanie prevratu a na demoralizáciu medzinárodných organizmov, ktoré podporovali Zelayu.
Keď pri oslavách 30. výročia víťazsta Sandinovskej revolúcie Daniel Ortega s trpkosťou spomínal na úlohu Ariasa v Prvej Škapuliarsej dohode, povedal pred mohutným davom nikarugujských vlastencov: „Yankeeovia ho poznajú dobre, preto si ho vybrali za sprostredkovateľa v Hondurase“. Na tom istom akte Rigoberto Menchú, patriaci k domorodému obyvateľstvu, verejne odsúdil štátny prevrat v Hondurase.
Keby sa jednoducho splnili opatrenia dohodnuté na schôdzi ministrov zahraničia vo Washingtone, štátny prevrat by nemohol vydržať politický nápor honduraského ľudu.
Teraz sa už pučisti pohybujú vo sférach oligarchov Latinskej Ameriky, z ktorých niektoré, zo samých najvyšších miest, sa neštítia vyjadriť svoje sympatie s prevratom a tak imperializmus môže loviť v mútnych vodách Latinskej Ameriky. Je to práve to, čo chceli USA dosiahnuť s mierovou iniciatívou, kým urýchľovali rokovania o vybudovaní vojenských základní okolo Bolívarovej vlasti.
Musíme byť ale spravodliví - a kým čakáme na posledné slovo honduraského národa, mali by sme navrhnúť pani Clintonovú na Nobelovu cenu.
Fidel Castro Ruz, 23. júla 2009, 14:30 hod
Users' Comments (0) 
|
|
|
