Moc robotníckej triedy vyrastá z oslobodzovacieho boja každého národa a je organicky spätá so zvláštnosťami a podmienkami tohto boja. Preto táto moc nadobúda v rozličných krajinách rozličné formy. „všetky národy dospejú k socializmu,“ napísal V.I.Lenin, „to je neodvratné, avšak všetky neprídu rovnako, každý vnesie svojráznosť do tej či onej demokracie, do toho či onoho špecifického druhu diktatúry proletariátu, do toho či onoho tempa socialistických premien rôznych stránok spoločenského života.“

Iné je, keď diktatúra proletariátu víťazí v slabo vyvinutej krajine s málopočetnou robotníckou triedou a prevládajúcim roľníctvom a iné keď vo veľmi vyspelých krajinách, kde robotníci tvoria väčšinu obyvateľstva. Iná je diktatúra proletariátu v krajine, kde bol monarchistický režim, a iná v krajine so stáročnými tradíciami parlamentnej demokracie.

Formy diktatúry proletariátu sa utvárajú v závislosti od vzájomného pomeru triednych síl v revolúcii a od ostrosti ich zrážky. Ak sa vládnuce triedy zúrivo bránia a revolúcia nadobúda násilný charakter, robotnícka trieda je nútená odstrániť od základu všetky staré politické ustanovizne, o ktoré sa opierala buržoázia. Naproti tomu, ak sa v priebehu revolúcie vytvára taká prevaha síl nad reakciou, že moc prechádza do rúk robotníckej triedy pokojnou cestou, stáva sa možným využiť niektoré staré orgány moci, napríklad parlament, a pretvoriť ich v súlade so záujmami socialistickej výstavby.

Formy politickej demokracie, ktorá sa nastoľuje po víťazstve, závisia od toho, aké sú hybné sily revolúcie. Čím širší je front spojencov robotníckej triedy, t.j. čím širšia je sociálna základňa revolúcie, tým užšia je vrstva, proti ktorej je namierené donucovanie, tým širšou sa stáva proletárska demokracia.

Napriek veľkému významu týchto objektívnych činiteľov hrá dôležitú úlohu revolučná tvorivosť ľudových más a uvedomelá činnosť marxisticko-leninských strán. Hoci tieto strany zachovávajú vernosť princípu diktatúry proletariátu, nerobia si fetiš z tých či oných jej konkrétnych foriem. Ani jedna z týchto foriem sa nepovažuje za niečo také, čo možno mechanicky preniesť z jedných podmienok do druhých. Pri vypracovaní foriem politickej moci pracujúcich, revolučné strany robotníckej triedy pozorne prihliadajú tak na podmienky a národné zvláštnosti svojich krajín, ako aj na skúsenosti medzinárodného robotníckeho hnutia.

Sovietska moc

Prvá diktatúra proletariátu v dejinách bola nastolená v Rusku vo forme sovietov robotníckych, vojenských a roľníckych zástupcov. Táto forma štátnej organizácie vznikla z potrieb boja robotníckej triedy a utvorili ju samy masy.

Soviety vznikli už v priebehu prvej ruskej revolúcie roku 1905-1907. Hneď po víťazstve Februárovej buržoáznodemokratickej revolúcie roku 1917 sa obnovili soviety, tentoraz už nielen v jednotlivých mestách, ale v celej krajine, pričom nielen ako soviety robotníckych zástupcov, ale aj roľníckych a vojenských. Po VOSR v roku 1917 sústredili soviety všetku moc vo svojich rukách.

Sovietska moc prvý raz uskutočnila v praxi všeobecné zásady diktatúry proletariátu, ktoré vypracoval marxizmus-leninizmus, ukázala typické črty proletárskeho štátu, ktorými sa odlišuje od buržoázneho štátu. Súčasne sa v sovietskej moci odrazil aj celý rad zvláštností, ktoré boli určené podmienky budovania socializmu v ZSSR. Na činnosti sovietskej moci sa muselo nutne prejaviť to, že vznikla v hospodársky zaostalej krajine, kde po mnohé stáročia vládol feudálno-monarchistický režim.

Ruská robotnícka trieda, ktorá prvá zvrhla panstvo kapitalizmu, narazila na obzvlášť zúrivý odpor zvrhnutých tried. Sovietsky zväz dlhý čas ostával celkom osamotený proti nepriateľskému kapitalistickému svetu. Preto, ako povedal Lenin, v Rusku musela byť diktatúra proletariátu nastolená „v jej najdrsnejšej forme“. Špecifickými podmienkami Sovietskeho zväzu sa vysvetľujú aj mnohé obmedzenia demokracie, ku ktorým sa musela uchýliť robotnícka trieda v prechodnom období od kapitalizmu k socializmu, predovšetkým skutočnosť, že vykorisťovateľské triedy boli zbavené volebného práva. Musím však poznamenať, že počet ľudí, ktorí boli pozbavení volebného práva, bol nepatrný.

V čom sú charakteristické zvláštnosti sovietov ? Soviety otvorene vystupovali ako triedne organizácie, ktoré poskytovali možnosť voliť a byť volenými iba robotníkom, roľníkom a vrstvám pracujúcej inteligencie, ktoré sa k nim primkýnali. V prechodnom období sa soviety nevolili podľa územného princípu, ale podľa výrobného princípu, priamo v závodoch, továrňach, vojenských jednotkách, na dedinách a v obciach.

V takej maloburžoáznej krajine, ako bolo Rusko, kde prevládalo roľníctvo, určila sa pre mestské obyvateľstvo iná norma zastúpenia v sovietoch než pre dedinské obyvateľstvo. Robotnícka trieda, ktorá tvorila menšinu, musela mať nevyhnutne určitý čas politickú prevahu, aby mohla viesť roľníctvo.

Milióny pracujúcich prechádzali v sovietoch praktickou školou štátnickej práce. Iba za prvé desaťročie moci sovietov sa na ich práci zúčastnilo približne 12,5 milióna ľudí ako poslanci, členovia výkonných výborov a delegáti zjazdu.

Sovietska moc nielen vyhlásila právo národov na sebaurčenie až po odtrhnutie a utvorenie samostatného štátu. Zabezpečila túto slobodu aj v praxi utvorením slobodného a rovnoprávneho federatívneho zväzku všetkých národov. ZSSR, ktorý sa utvoril po roku 1922, bol vybudovaný na základe skutočnej slobody a rovnoprávnosti národov.

Rozvoj triedneho boja v krajine viedol k utvoreniu systému jednej strany v politickom riadení sovietov. Komunistická strana si získala väčšinu v sovietoch a iných masových organizáciách už v období od februára do októbra 1917. Pracujúci sa presvedčili, že je to jediná strana, ktorá má reálny program boja za mier, za slobodu a pôdu, za ďalekosiahle sociálne premeny a je schopná uskutočniť tento svoj program. Všetky ostatné strany stratili podporu más.

Napriek tomu komunisti, ktorí mali podporu prevažnej väčšiny ľudu, vôbec nemali v úmysle vyhnať iné strany z orgánov moci a zakázať ich činnosť. „...Chceli sme,“ povedal Lenin v novembri 1917, „sovietsku koaličnú vládu. My sme z rady nikoho nevylučovali.“[1]

Neobyčajne ostrá občianska vojna, ktorá sa rozpútala v krajine, postavila všetky politické sily pred voľbu: buď s buržoáziou proti proletariátu, alebo s proletariátom proti buržoázii. Všetky maloburžoázne strany jedna za druhou prešli do tábora kontrarevolúcie. Najdlhšie kolísala ľavá časť strany revolučných socialistov (ľaví eseri). Komunisti sa snažili pritiahnuť ich účasti na politickej moci. V decembri 1917 vstúpilo sedem jej predstaviteľov do sovietskej vlády. Avšak v júli 1918 vyvolali ľaví eseri kontrarevolučnú vzburu. Jedinou stranou v krajine, ktorá bojovala za ciele, zodpovedajúce záujmom pracujúcich, bola Komunistická strana. Charakter diktatúry proletariátu so systémom jednej strany bol teda v ZSSR výsledkom konkrétnych podmienok triedneho boja.

Sovietska moc sa stala vzorom triednej diktatúry proletariátu. Jedine s pomocou takej diktatúry bolo možné obstáť v občianskej vojne, poraziť interventov, likvidovať hospodársky rozvrat, vybudovať socializmus v jednej krajine, pozdvihnúť „spodinu“ na úroveň modernej kultúry.

Michal Kováčik - SZM Dolný Kubín

Users' Comments (3)

Pridaj komentár